K súčasnej situácií ohľadom COVID-19 som sa už moc vyjadrovať nechcel. Odborníkov ale aj "odborníkov" máme aktuálne nespočetne. Ostatne, tak ako keď sú voľby je každý druhý politológ, keď sú majstrovstvá v hokeji je každý druhý hokejový tréner či rozhodca, tak aj teraz je každý druhý virológ, lekár alebo hygienik. Každý má právo na svoj názor, aj p. premiér Igor Matovič. S mnohými opatreniami v CZ, SK ale inde vo svete nesúhlasím, s mnohými naopak áno. Aj ja mám svoj názor - založený na množstve rôznorodých informácií z mnohých zdrojov - viac či (a to predovšetkým) menej mainstreamových. No nechcem túto tému otvárať.. Ako som už spomenul, dnes je odborník každý. Nechcem ale ani moc písať o následkoch súčasnej situácie na ekonomiku - čo sa priamo dotýka aj mňa a nášho businessu a aj mojich rodinných blízkych. Proste ... FUCK, situácia je nahov... a všetci to vieme. To, či nám naša vláda / vlády reálne pomáhajú alebo sú to len kecy v kleci a politikárčenie... je na diskusiu.

To, o čom by som rád dnes napísal je moja skromná úvaha na tému slobody.

Generácia narodená po roku 1989 u nás, medzi ktorú patrím aj ja, nikdy nepoznala, čo je to slobodu nemať. Nikdy sme nezažili nacistický či komunistický diktát. Výstrelky vo forme vlády V. Mečiara a R. Fica s kapitánom Andrejom Dankom na Slovensku nepočítam. Nikdy sme nezažili nemožnosť slobodne cestovať, slobodne sa vyjadrovať a realizovať sa. Nikdy sme nezažili obmedzenie pohybu.

Sloboda bola pre nás aboslútna samozrejmosť. Usporiadanie sveta v ktorom sme ešte donedávna žili bolo pevné a neotrasiteľné. Lacné letenky, Europska únia, Schengen, slobodné a voľné cestovanie nielen v EU ale prakticky do celého sveta takmer bez obmedzení. Oceán nebol prekážka, svet sa zmenšoval, vzdialenosti sa skracovali. Letná dovolenka pri mori každý rok, niekedy aj viac krát, krásne instagramové romatické fotečky a našpúlené p...ery či zadky.

Až kým naplno neudrela pandémia COVID-19 a panika. Už to nebola "tá Čína", tam niekde ďaleko, kde sa nás to netýka a nedotýka. Tak ako vojna v Sýrií či na Blízkom východe, alebo nejakí "hnusní utečenci ktorí nám chcú ukradnúť našu krajinu, našu Europu, naše zvyky a naše viery". Už to bola naša Europa, už to bolo Slovensko, už to bolo česko. Už sme to boli my!

Všetky naše ideály, spokojné konzumné životy sa nám rozsypali ako špagety do vriacej vody. Zrazu sme si prestali pozerať do vzdialenosti maximálne konca špičky vlastného nosa. Prebrali sme sa do krutej reality dneška. Svet sa nám zmenil priamo pred očami. Stále sa mení a s ním sa musíme meniť aj my.

Začali sme si uvedomovať, že fundamenty na ktorých sme si postavili a vybudovali naše životy a náš svet, sa rozpadajú. Prestal nás definovať profil na Instagrame alebo to aké auto si kúpim na leasing. Svet sa nám začal zmenšovať. Z celého sveta, ktorý sme mali ako na dlani a kedykoľvek na dosah, sa nám zmenšil na veľkosť nášho bytu či domu.

Donedávna niečo tak bežné a obyčajné, ako prejsť zo Slovenska do Čiech bez zastavenia a obmedzenia, autom či vlakom, je razom takmer neprekonateľný problém. Hranice sa zatvorili, opona sa zatiahla, svetla zhasli. Nezmení to ani fakt, že sme boli jedna krajina, jeden národ. Rozdelené a odrezané rodiny, či prerušené obchodné styky, sú priamym dokaz nového zriadenia a nových pravidiel. Každý si chráníme svoje miestečko a svoje ovečky, right? Tvárime sa, že uzavretie hraníc je najúčinnejší sposob boja s vírusom COVID19. Populisticky predstierame, že "oni", tí ktorí prichádzajú na Slovensko či do Čiech, oni sú tie "mrchy" ktoré nás tu idú všetkých nakaziť a vyhubiť.

Slobodu však nedefinuje len cestovanie, tak ako ho vnímame, či sme ešte donedávna vnímali. Sloboda má mnoho podob ktoré ju definujú - viac či menej. Z mojho pohľadu je nesmierne krehká, je nutné ju veľmi decentne regulovať a strážiť. Medzi slobodou, anarchiou a diktatúrou je len veľmi tenká hranica. Je nutné odolať pokušeniu zneužiť situáciu boja proti vírusu k prekročeniu tejto pomyselnej hranice a prehupnúť sa z demokratického a slobodného zriadenia do autoritárského či diktátorského. Je namieste kritizovať vládu a vládnych predstaviteľov ktorí majú tieto tendencie a pokusy, je namieste sa ozývať a bojovať proti nim aj v týchto časoch. Práve tento boj v takýchto situáciách je ten kľúčový a ten najdoležitejší. Je to boj, ktorí bude determinovať to v akom svete a v akom zriadení sa prebudíme "zajtra". Svet, do ktorého sa prebudíme keď táto "pandemická kríza" (či už je opodostatnená alebo nie...)  skončí. Aby sme potom neboli nemilo prekvapení a neplakali nad už dávno zaschnutým rozliatym mliekom. Inu, je vidieť obrovské rozdiely v národnej mentalite medzi krajinami V4 a zbytkom Europy, či dokonca sveta.

Je pre mňa trochu (priznávam, občas trochu viac... priam až neznesiteľne) skľučujúce a depresívne pomyslenie na to, že celý svet je "zatvorený", alebo "vypnutý". Primárnym prejavom je to, že nemožem ísť na Slovensko, nemožem ísť do Rakúska, Nemecka, Anglicka, Grécka, proste kamkoľvek, kam som donedávna mohol ísť úplne slobodne a bez obmedzenia. Cestovanie je pre mňa vyjadrením úplnej slobody, možnosti vlastnej voľby v akejkoľvek situácií. Čo si dám na obed, ktorým vlakom pojdem, ktorým taxíkom alebo či sa zdržím o hodinu či o dve viac. To je aj dovod, prečo nikdy necestujem cestovkami. Sadnúť do auta a ísť na otočku do Bratislavy či do Viedne? Kúpiť letenku a zaletieť si ... niekde? Smola... Čiara namaľovaná na ceste či zhrdzavená značka vrazená do asfaltu mi to už viac neumožňuje. Vraj sa nakazíme... vraj my ich nakazíme...

Sekundárny prejav je sloboda pohybu v rámci krajiny. Trčíme v chlievikoch, kukáme do blikajúcich krabičiek viac než obvykle, tvárime sa ako ťažko pracujeme. Bojíme sa vyjsť na ulicu, zakrývame si tváre handričkami. No, veď kam by sme aj chodili, keď je všetko zatvorené a vypnuté. Nesmieme ísť navštíviť pomaly ani rodinu, kúpiť si žiarovku lebo je zatvorené, kúpiť si párok v rohlíku či posedieť na káve. Možeme ísť do práce, ak máme to šťastie že nás z nej ešte nevyhodili, alebo nám nenariadili home-office. Možeme ísť do potravín s igelitom na rukách a handričkou na nose a potom rýchlo utekať domov. Musíme si držať rozostupy 2 metre medzi sebou, inak sa premeníme na zelených slintajúcich a chrčiacich zombie.

V časoch, kedy vládol "Boľševik" existovala pre ľudí nádej. Nádej v západný, slobodný svet. Akú nádej máme dnes my, keď situácia je takmer rovnaká všade na svete?

Kto v týchto časoch, kedy svet zúfalo potrebuje vodcu a leadra, túto rolu na seba prevezme? Kde je Winston Churchil 21. storočia? Kde je Franklin D. Roosevelt či Ronald Reagan našej doby? Kde sú silný politici ktorí sa neboja postaviť pred ľudí, pred národ, pred celý svet, ktorí sa neboja prevziať koordináciu a zodpovednosť? Ktorí sú pripravení jednať s ľuďmi na rovinu a ktorím nejde len o vlastný politický kapitál? Páni Donald Trump, Andrej Babiš, Igor Matovič, Robert Fico, Peter Pellegrini, alebo Boris Johnson to skutočne nie sú...

Isté je, že svet sa zmení. Ako veľmi a ktorým smerom sa vyberie, v túto chvíľu nikto nevie. Druhá strana mince tejto situácie sú ekonomické následky, ktorým som sa v mojej dnešnej úvahe chcel úplne vyhnúť, no ekonomika ide ruka v ruke, bok po boku, s aktuálnou situáciou a následným vývojom a zriadením sveta.

Mierny optimizmus pociťujem v jesenných prezidentských voľbách v USA. Pevne verím a dúfam, že z volieb vzíde silný a odvážny leader, ktorí konečne vezme oprate pevne do svojich rúk a postaví sa súčasnej stiuácií čelom. Úprimne ľutujem to, kam za 4 roky, a hlavne v tejto situácií, priviedol krajinu a celý svet súčasný prezident USA. Skutočný vodca a leader sa pozná práve v najťažších krízových situáciách.

Priatelia, držme si palce! Som večný optimista ale súčasná situácia mi už dožičila niekoľko nocí, kedy som mal veľký problém zaspať a v kľude sa vyspať.

Úprimne, kto z vás si niekedy doteraz uvedomil či vyjadril vďaku nad svetom, v ktorom sme žili? Ja sám som to hovoril často a často pripomínal ľuďom vo svojom okolí... cestujme, kým možeme. Buďme vďační za svet v ktorom žijeme. Nie je samozrejmosť a veľmi rýchlo sa veci možu zvrtnúť... žiaľ, stalo sa.

Enjoy!